Vážení rodičia a priatelia školy, milí žiaci,
v školskom roku 2020/2021 si pripomíname jubileum našej školy. Dňa 3. januára 2021 sme si mali pripomenúť 60. výročie vzniku školy, ktoré by sa patrilo osláviť tak, ako sa na tento vek patrí – slávnostne, s úctou, spoločne a srdečne. Nepriaznivá situácia súvisiaca s pandémiou nám nedovoľuje usporiadať oslavu s kultúrnym programom a posedením, kde by sme sa všetci spolu stretli, porozprávali, zaspomínali... Už je to rok, čo sa na Slovensku všetkým obrátil život na ruby. Ľudia sa kvôli pandémii museli izolovať, mnohí z nás nevideli dlhé mesiace svojich príbuzných, iní prišli o prácu a v tých najhorších prípadoch sa museli rozlúčiť so svojimi milovanými. Koronavírus si nevyberá a pred ním sme si všetci rovní. Lekárov, zdravotníkov, učiteľov a ostatné profesie zasiahla táto situácia nielen profesijne, ale hlavne osobne.
Veruže, pred rokmi, keď sme oslavovali 50-tku školy, sme sa ani nenazdali, čo nás bude čakať. Aktuálna pandémia koronavírusu nás presviedča o tom, že deti patria k psychicky najzraniteľnejšej časti populácie. Bez varovania boli deti, ale aj ich rodičia a v neposlednom rade učitelia, uvrhnutí do online vzdelávania. Učitelia robia maximum, aby zostali s deťmi v kontakte aj počas dištančného vzdelávania a snažia sa prebrať čo najviac učiva. Najmä deti sa náhle ocitli v úplne novej situácii, ktorá im podstatne zmenila životy. Takmer úplne zostali odstrihnutí od sociálnych kontaktov, museli sa prispôsobiť úplne novému systému vyučovania, museli sa naučiť tráviť pri počítači násobne viac času a okrem toho všetkého sú obklopení strachom z ochorenia, ktoré zasiahlo celý svet. Tým, že deti stratili sociálny kontakt so svojimi spolužiakmi a učiteľmi, stratili aj možnosť učiť sa to, čo sa cez online platformy vzdelávania naučiť nedá: pochopenie, empatia, tolerancia, vnímanie emócií iných ľudí a rozvoj morálneho cítenia. Každá zo spomínaných zmien v životoch detí je aj izolovane veľmi vážna. Kombinácia toľkých zmien však pôsobí na detskú dušu ako obrovský balvan, ktorý musia náhle tlačiť pred sebou.
Od otvorenia školy prešla naša budova mnohými zmenami, rekonštrukciami. Myslím si, že tieto zmeny boli vždy uskutočňované s túžbou ísť dopredu, prispôsobiť nás – žiakov aj učiteľov novým požiadavkám. Mení sa nielen vonkajšok objektu, vylepšuje sa vnútrajšok, ale často aj obsah vyučovania, školský poriadok... Dnešná škola ide evidentne dopredu a prekonáva mnoho zmien. Prichádzajú nové výzvy, nové úlohy, metódy práce. Jedno sa však nemení. Osobnosť učiteľa, vychovávateľov aj ostatných zamestnancov je na všetkých pracoviskách nezastupiteľná. Táto osobnosť v prvom rade formuje novú generáciu, aby to bola generácia nielen technicky vyspelá, odborne pripravená, ale aby to bola aj generácia, ktorá si zachová ľudskosť a vždy dokáže rozlíšiť hodnoty.
Šesťdesiat rokov v živote školy je vek, ktorý zahŕňa v sebe množstvo udalostí, spomienok ľudí, ktorí tu pracovali a pracujú, študovali alebo študujú.
Šesťdesiate výročie založenia školy je aj o našich predchodcoch. Práve na výsledky ich práce v minulosti sme nadviazali my – súčasníci. Šesťdesiat rokov školy je dosť dlhá doba na bilancovanie. Vzhľadom na aktuálnu a zhoršujúcu sa epidemiologickú situáciu sa bilancovanie a slávnostná pedagogická rada presúva na priaznivejšie obdobie. Dovoľte mi pri tomto jubileu, počas tejto náročnej situácie, popriať a poďakovať všetkým, ktorí zabezpečujú nevyhnutné činnosti, osobitne pri výchove a vzdelávaní.
Zo srdca prajem všetko najlepšie bývalým aj súčasným pracovníkom školy.
Mgr. Mária Perďochová, riaditeľka školy
Skloniť sa treba práci,
čo dáva ľuďom chlieb.
Hlbšie sa však treba skloniť
matkám,
čo dali život deťom.
Ale najhlbšie sa treba
skloniť učiteľom,
čo z bytosti vychovali
človeka,
lebo je ľahšie vrch preniesť,
rieku zahatať,
prinútiť ju proti prúdu tiecť,
ako vychovať človeka
so srdcom a dušou ľudskou.
Ján Amos Komenský
K jubileu školy zablahoželali naši žiaci všetkým bývalým i súčasným zamestnancom a žiakom vlastnou tvorbou:
Slnečná škola
V staškovskej dedinke,
týči sa veľká žltá budova.
Rodená v bielej perinke,
slnečná škola s vôňou domova.
Studnička plná múdrostí,
dnes 60-tku máš.
Prvá dáma detskej radosti,
vedu a umenie sveta ukrývaš.
Tak ako moju mamu
i mňa si odchovala.
Otváraš ráno svoju bránu,
by si deti privítala.
Smiech napĺňa tvoje múry,
sem-tam aj plač zaznie.
Janko pre prvú päťku zúri,
prváčik sa k matke vinie.
Tíško ti závidím,
ty všetko vieš.
Rád k tebe chodím,
ty deťom rozumieš.
Keď opustím ťa raz,
rozprestriem krídla v letku.
Ja vrátim sa zas,
ver, nezabudnem na základku.
Nikolas Hejčík, 9.B
Školáci
Tam dole v údolí je malá dedinka,
tam haďou cestičkou Kysuca preteká.
Z Turzovky do Čadce krásne sa ligoce,
hladinou vŕbami potíšku kolíše.
Pri riečke divokej, javormi strážená,
pri veľkom ihrisku škola sa prediera.
Stojí jak generál s náručou dokorán,
a hlasným zvončekom detičky zvoláva.
Tam v lone prírody chodievam do školy,
tam ma vždy čakajú aj moji kamoši.
Tichučko v lavici čakáme na zvonec,
ktorý nám otvára dvere do detských hier.
Po ťažkej hodine myseľ si oddýchne,
už myslí na iné, hlúposti nevinné.
Mysľou sa zakrádam kto vie kam,
tam už si s chlapcami slaninku opekám.
Po lesných lúčinách nás triedna vodieva,
potíšku pozerať nevinné zvieratá.
Tu si ja prežívam radosti školských rán,
tajne si „poočku" dievčatá obzerám.
Keď večer zaspávam škola mi šepkáva:
„Máš všetky úlohy? Veď ideš do školy!
A vzorce z matiky? Zase sa stratili?
A čo tá slovina, čistá a nevinná .....?“
Ďalší deň v lavici tíško sa prikrčíš,
nech ťa nik nezbadá, lebo ťa vyvolá...
Srdce sa rozbúcha, v pamäti pátrať máš,
čo sme sa učili minulé hodiny?
A keď raz príde čas svetom sa pretĺkať,
srdiečko boľavé bude si spomínať.
V krajine neznámej, tam nemáš korene,
keď vetrík zaveje reťaz hneď pretrhne.
Ten detský budíček bude tiež nariekať,
zvony bôľ zavejú do kopcov, údolia.
Láska je mocný zdroj, tá sa hneď nezľakne,
ovečku stratenú domov si privedie.
Pred školou stojíš tak, tak ako prvýkrát,
očami hľadáš si priateľov z detských čias.
Čas nás však premenil na mocných dospelých,
spomienky v srdciach nám navždy však zostali.
Chcel by si aspoň raz, prežiť ten krásny čas?
Sedieť si v lavici, písať si úlohy.
Potíšku s obavou čerpať si z ťahákov,
ani sa netrápiť, či vôbec zazvoní.
Nervózne postávaš, tak ako vtedy zas,
malému drobcovi odvahu dodávaš.
Tíško mu šepkávaš: „Váž si ty, váž si čas.
V srdci si uchovaj každého z týchto čias.“
Dávid Heglasík, 9.B